Oznamy

Ukáž viac

Hnev

"Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!" (Efezanom 4,26-27)

Katechéza ikony svätej rodiny z Nazareta

Svätý otec sústavne poukazuje na to, že dnešný svet sa nachádza v období krízy autority, a to nielen v spoločnosti, ale aj v Cirkvi a najmä v rodine. Hovorí, že diabol útočí na rodinu tým, že chce zničiť obraz Boha v žene, lebo z nej, tak ako aj z Boha, vychádza život, ale chce zničiť aj obraz Boha v otcovi, ktorý svojou zodpovednosťou a starostlivosťou o rodinu predstavuje Boha Otca. Preto obnova spoločnosti príde len cez obnovu Cirkvi, obnova Cirkvi cez obnovu rodiny a rodina sa obnoví len cez obnovu týchto dvoch kľúčových osôb.

Ikona zdôrazňuje význam rodiny v Cirkvi a najmä postavu otca v kresťanskej rodine.  Znázorňuje útek Nazaretskej rodiny do Egypta. Preto sa ikonopisec rozhodol napísať ikonu Svätej rodiny „na ceste", ako putuje zo sviatkov z Jeruzalema vtedy, keď mal Ježiš dvanásť rokov. U židov, keď chlapec dovŕšil trinásty rok života, bol považovaný za dospelého a mohol od tohto veku čítať tóru v synagóge. Preto dvanásťročný Ježiš na ikone predstavuje dospievajúceho človeka.

Z tradičných ikôn sme zvyknutí, že Ježiš je v náručí matky. Tu vidíme porušenie tohto ikonopiseckého pravidla, ale len na úkor toho, aby do popredia vystúpil rodinný duch. Ježiš je umiestnený na pleciach otca, čím sa zvýraznila úloha otca pri dospievaní detí, že otec má byť pre svoje dieťa oporou, hlavne vtedy, keď prichádzajú problémy v dospievaní. Porušovanie tejto zásady zapríčiňuje vážne zranenia u dieťaťa, ktoré si potom so sebou odnáša do života. Preto je dôležité, aby otec venoval veľa času svojim dospievajúcim deťom a „neposielal ich so všetkým za mamou". Ak otcovi naozaj záleží na výchove, potom veľa času strávi v rodine a nie v práci, to znamená, že po skončení pracovnej doby, ide sa venovať rodine a neprinesie si prácu domov. Pri dospievaní sa začínajú vynárať prvé vážne problémy a krízy. Na ikone vidíme, ako otec pevne obidvoma rukami drží za nohy svojho syna, čím akoby bolo povedané, že otec je ten, kto riadi kroky svojho syna. V období dospievania má dieťa pociťovať podporu práve zo strany otca, ktorý má vysvetľovať svojmu dieťaťu, že krízy sú potrebné pre jeho rast vo viere. Úlohou otca nie je uľahčovať život dieťaťa tým, že ho naučí obchádzať problémy, ale že ho povzbudí a povie mu: „Neboj sa, je to pre teba dobré. Boh vie, prečo to dovolil a bude ti pomáhať", a tým upriami pozornosť dieťaťa na Boha, keď bude v kríze. Podobne aj apoštol Jakub povzbudzuje svojich bratov: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť". (Jak /, 2-3).

Pevným držaním rúk otca je naznačené ďalšie dôležité pravidlo, že otec v rodine je predstaviteľom zákona a vykonávateľom moci. Boh zveril zodpovednosť za manželstvo a rodinu mužovi. Už v raji vidíme tento zámer Boha, keď po hriechu, ktorý hoci prvá spáchala žena, Boh volá na zodpovednosť muža: „Adam, kde si ?" (Gn 3,9) Ale čo sa deje po hriechu, čiže vtedy, keď muž stratí Božieho Ducha? Muž sa chce zbaviť zodpovednosti a zhadzuje ju na ženu: ,, Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol. " (Gn 3,12). A toto sa deje vo všetkých manželstvách, keď muž stratí Ducha. Zrieka sa svojej zodpovednosti. Žena zasa, odmietajúc prekliatie hriechu, ktoré jej oznámil Boh: .,...muž bude vládnuť nad tebou" (Gn 3,16), veľmi rada prijíma na seba zodpovednosť. Preto v mnohých rodinách je muž „pod papučou" t.j. o všetkom v domácnosti rozhoduje žena. Všimnime si na ikone postavu Márie. Keď muž sa chce zbaviť svojej zodpovednosti a zhodiť ju na ženu, riešením nie je to, aby ju žena prevzala na seba a prebrala kormidlo a velenie v rodine. Ale riešením je, aby žena „vrátila naspäť" túto zodpovednosť mužovi. Žena má pomáhať mužovi byť zodpovedným a nie preberať zodpovednosť na seba. Muž ľahko podľahne pokušeniu, ktoré mu nahovoril diabol v raji, že sa mu bude „ľahšie" žiť, keď zo seba zhodí zodpovednosť na ženu. Ale toto je klamstvo. Pravda je taká, že muž trpí, keď v rodine vládne žena. A aby toľko netrpel, čo urobí? Keď vidí, že mu žena ukradla autoritu, on už nemá v rodine čo robiť a „ide na pivo alebo na huby". A potom sa žena sťažuje, že je doma sama. Muž sa nikdy nebude deliť so ženou o svoju autoritu. Ale žena, ktorá má v sebe Ducha svätého, nekradne mužovi autoritu ani ho nezhadzuje pred deťmi. V čom môže byť problém? My vidíme, že v mnohých rodinách žena je tá, ktorá varí, perie, žehlí, upratuje, viac sa modlí, viac sa spovedá, viac sa venuje deťom. Na druhej strane vidíme, že muž je niekedy hrubý, vulgárny, egoista, chodí neskoro, rád si vypije, málo je doma, nechce sa modliť ani spovedať. Je pravdou, že v mnohých dnešných rodinách a manželstvách postava ženy je obrazom čnosti a postava muža je obrazom slabosti. Ale odvahu manželia. Pre toto sa netreba hneď rozvádzať, lebo presne tak to fungovalo aj v Nazaretskej rodine. Žena - Mária je tiež obrazom všetkých čností. Oproti mužovi bola dokonalejšia, veď bola nepoškvrnené počatá a uchránená od dedičného hriechu. Bola plná milosti (tak ju oslovil anjel pri zvestovaní), po skončení pozemského života bola vzatá s telom i dušou do neba. Jej manžel sa zďaleka nemohol s ňou v tomto porovnávať, ba naopak, vieme, že pochyboval o Márii, chcel ju tajne prepustiť a až kým ho anjel nepovzbudil, nemal dôveru k Márii, (porov. Mt 1,20). A predsa sa túto rodina nerozpadla, hoci muž bol slabší. Mária vždy a za každých okolností poslúcha, čiže podporuje autoritu (hoc aj) „slabého" muža.

Táto rodina, čo sa týka ľudských ohľadov, nebola v ničom zvláštnejšia ako sú dnešné rodiny. Preto Boh mohol dať tento žido-kresťanský model rodiny za vzor pre dnešné rodiny. Rozdiel je možno len v jednom. V tejto rodine vládne! Boží Duch. Ale týmto Duchom môžu byť naplnené aj naše rodiny.

Písmo sväté zaznamenáva dialóg medzi Bohom a Máriou vo chvíli zvestovania. Keď Mária, ktorá už bola zasnúbená s Jozefom, vyslovuje svoje „staň sa", vytvára sa Nazaretská rodina. Od tej chvíle akoby Boh prestal komunikovať so ženou a komunikuje v rodine akoby „iba" s otcom. Hoci v tejto rodine bola „dokonalejšia bytosť" žena, všimnime si, ako Boh všetko organizovanie rodiny chce robiť cez muža. Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť... " On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. (Mt 2,13-14), ďalej: Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „ Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a chod' do izraelskej krajiny." On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. (Mt 2, 19-21), ďalej: Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archileaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret... (Mt 2,22-23). Ani vtedy, keď sa muž v rodine javí ako slabší, jeho úloha pri výchove detí, ochrane rodiny a jej organizovaní sa nemá prenášať na matku. Mária vtedy, keď Jozef rozhodne kam sa pôjde, nezačína vymenovávať svoje priority pred manželom, aby presadila svoj názor. Skúste si len predstaviť, keby Mária zareagovala takto: „Ja som nepoškvrnené počatá a preto ty mi nebudeš rozkazovať, čo mám robiť s týmto deckom. Ty si o mne pochyboval a nie ja o tebe! Nikam nejdem!" Asi tak reaguje žena, ktorá nemá v sebe Božieho Ducha. Ale Písmo sväté poukazuje na to, že keď Jozef povedal: „Mária, balíme kufre, ide sa do Egypta", Mária nevzdorovala. Keď Jozef povedal: „Mária, balíme kufre, berieme dieťa a vraciame sa naspäť", Mária mu nevyčítala, že potratil rozum. A keď Jozef počas cesty zmenil plán, Mária sa nevzbúrila. Preto manžel prv než vynesie nejaké rozhodnutie, má sa poradiť s Bohom a až potom povedať svoje rozhodnutie manželke. Jozef tiež všetky rozhodnutia pri organizovaní rodiny robil po rozhovore s Bohom. A toto žena veľmi dobre vycíti, či muž rozhoduje ako egoista, alebo či jeho rozhodnutie je riadené Božím Duchom. Keď žena má poslúchať egoistu, má veľké problémy s poslušnosťou. Ale keď ona vidí, že muž rozhoduje z Božej vôle, vtedy je šťastná, že môže poslúchať manžela. Preto muž svojou pokorou pri rozhodovaní môže veľmi pomôcť manželke s poslušnosťou. A na druhej strane žena svojou bezvýhradnou poslušnosťou pomáha mužovi budovať pocit zodpovednosti. Ale k tomu, aby manželka mohla takto reagovať je dôležité, aby sa otec, keď o niečom v rodine rozhoduje, poradil s Bohom. Preto je dôležitá spoločná modlitba v rodine. Na ikone sú všetky tieto Máriine postoje vyjadrené sklonenou hlavou na znak podriadenia sa manželovi a vystretými rukami, ktoré sú znakom odovzdanosti do vôle Božej. Každá kresťanská žena môže s nádejou očakávať vyplnenie Božieho slova: ,,Mladé ženy nech sa priúčajú múdrosti, aby mali rady svojich mužov, milovali deti, aby boli rozumné, cudné, starostlivé o dom, dobrotivé podriadené svojim mužom, aby sa nehonobilo Božie slovo. " (Tít 2, 4-5).

Je dôležité, keď otec o niečom rozhodne v rodine, aby žena podporila slovo otca u delí. Keď otec povie synovi, že môže byť vonku do ôsmej, čo urobí syn? Ide za mamou a vyjednáva s ňou, či by nemohol zostať dlhšie. A namiesto toho, aby mama podporila slovo otca, zruší nariadenie otca a dovolí byť synovi dlhšie s tým, že ona to už ockovi nejako vysvetlí. Namiesto toho, keď za ňou príde syn vyjednávať, má sa vždy opýtať syna na názor otca: „Čo ti povedal otec? Ak chceš byť dlhšie, choď a dohodni sa s otcom. Ja nemôžem zmeniť otcove rozhodnutie." Prečo je tento princíp jednania taký dôležitý? Lebo vtedy dieťa vidí jednotu manželov. Vidí, že rodičia sú jedno telo a jeden duch tak ako ich k tomu vyzýva sv. apoštol Pavol: ,,Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. "(Ef 4,2-4). Táto manželská jednota je pre dieťa vonkajším znakom, ktorý mu dáva vieru a je dôkazom Božej lásky a večného života. „Nech sú tak dokonale jedno aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako ty miluješ mňa. (Jn 17,23). V mnohých rodinách matka, aby si získala náklonnosť svojich deti, dokáže bojovať jednou hroznou zbraňou. Začne svojim deťom hovoriť o chybách otca, aký ona mala ťažký život s ich otcom. Nikto nepopiera, že žena môže mať naozaj ťažký život s mužom, ale zhadzovať autoritu otca pred deťmi je to najhoršie, čo môže robiť. Neskôr sa jej to môže veľmi vypomstiť a zbúra sa jej celý svet. V mnohých rodinách si manželia chcú riešiť svoje manželské problémy cez deti a to tak, že deťom hovoria o chybách svojho partnera. Ale tadiaľ cesta nevedie. Takto sa problémy nevyriešia.

Aj keď Ježiš je na ikone umiestnený na pleciach Jozefa - otca, jeho pohľad je nasmerovaný na matku. Tým je naznačená harmónia pri výchove. Otec je ten, kto môže mať aj fyzický kontakt s dieťaťom pri výchove (Jozef sa dotýka Ježiša), ale matka je tá, ktorá má mať citový vzťah ku dieťaťu. Jej slová ku dieťaťu majú byť láskavé. Na ikone je to naznačené tým, že jediný kontakt medzi matkou a dieťaťom je Božie slovo, ktoré v sebe nenesie náboj zákona ale náboj ľúbostného listu. Bolo by zlou katechézou (zlým vonkajším znakom), keby dieťa bolo „udierané“ tou istou rukou, ktorá mu varí, perie, oblieka ho, kúpe ho. V niektorých kresťanských rodinách je krásny zvyk, že deti sa po obede nielen pomodlia a poďakujú, ale mame pobozkajú ruku. Nejde o to, aby sa to povinne zaviedlo do rodín, ale aby si mama hlbšie uvedomila poslanie svojich rúk v rodine. Preto mama nemá trestať, ale ponechať vykonávanie moci otcovi.

Matka sa má starať o citový rozvoj a to hlavne tým, že nevychováva dieťa neurotický. Samotný fakt straty chlapca Ježiša, ktorý sa udial vtedy, keď sa rodina vracala z Jeruzalema poukazuje vlastne na slobodu, ktorú rodičia darovali Ježišovi pri výchove. „A keď sa dni slávnosti skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme." (Lk 2,43-46). Toto je dôkaz, že Ježiš nebol v rodine terorizovaný. Na tomto príklade vidíme, že títo rodičia nepovažujú dieťa za svoje vlastníctvo, ale za dar od Boha a že Boh je ten, v ktorého rukách je život ich dieťaťa. Jedným z najväčších darov, ktorý má dostať dieťa pri výchove je práve dar slobody. Pozrime sa, koľko neurózy a stresu zažívajú dnešné deti v rodine. Kvôli pekne zariadenému bytu sústavne musí počúvať iba „Nechaj to!" Zo školy nesmie priniesť zlú známku, lebo rodičia z neho chcú mať „ajnštajnika" a pretože musí byť oblečený vždy ako z „burdy", musí obchádzať všetky mláky. Ale deti sa nevychovávajú tým, že rodičia dostanú „pedagogický záchvat". Deti sa vychovávajú postojmi viery rodičov. Ale pozor! Dieťa má pocítiť prísnosť výchovy. Písmo sväté to odporúča na mnohých miestach, ,,Aj vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi"- (Ef 6,4) (porovnaj ďalšie: Heb 12,5-11; Sír 30,1-13; Prís 13,24; 23,13-14; 3,12; 19,18;) Zaujímavé je, že sa tu nikde nespomína, aby matka bola takto prísna. Tento svet ide proti tomuto duchu výchovy, keď v niektorých štátoch sa prijímajú zákony, že dieťa môže udať svojich rodičov, keď sú prísni. Ale je isté, že ak dieťa zakusuje lásku rodičov, vtedy znesie aj prísnosť.

Možno najzaujímavejším prvkom celej ikony je Jozefova tvár. Autor zámerne použil motív z Turínskeho plátna, aby zdôraznil poslanie otca v kresťanskej rodine. Na tvári z Turínskeho plátna sa vyplnilo Izaiášovo proroctvo: „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývali tvár, opovrhnutý a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme hu pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však hol prebodnutí pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril  ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril  ústa. Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali  hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov. /Iz 53, 2 - 12). Toto proroctvo je celé vyplnené na tvári Ježiša Krista, ktorú poznáme z Turínskeho plátna. Na tejto tvári vidieť lásku Boha k ľuďom. Preto, aby sa na Ježišovi mohlo vyplniť toto proroctvo, aj on sa potreboval pozerať dennodenne na láskavú tvár Nebeského Otca. A kde inde ju mal vidieť, kde inde sa mal naučiť týmto postojom, keď nie na tvári svojho pozemského otca Jozefa? Je to tvár plná nežnosti, pokory, milosrdenstva, obety a lásky. Je dôležité, aby deti v rodine videli na tvárí svojho otca tvár Služobníka Jahveho, aby videli otca, ktorý svojou častou prítomnosťou v rodine stráca pre nich život. Od otca sa deti majú učiť postojom Služobníka Jahveho.

Nie je zanedbateľný čas, ktorý prežil Ježiš Kristus v tejto rodine. Celých 30 rokov rodičia pripravovali svojimi postojmi viery svojho syna na splnenie poslania, pre ktoré prišiel na tento svet. Toto je úloha aj dnešných rodičov. Dieťa sa na svoje poslanie pripraví dobre vtedy, keď v rodine uvidí, že „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž... " (J Kor 11. 3). Na to, aby sa muž mohol učiť postojom Služobníka Jahveho, Boh dal mužovi ženu ako pomocníčku. „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého." (Ef 5,25-28). Vidíme, že cez manželku sa môže manžel učiť „byť nežným."

V postave Jozefa na ikone si môžeme všimnúť harmóniu medzi silou a nežnosťou, ktorá je prirodzená u muža vtedy, keď má muž v sebe Ducha Božieho. Jozefova sila, rozhodnosť, prísnosť je znázornená na ikone v rukách a jeho pokora, strácanie života, nežnosť a milosrdenstvo je znázornené v tvári. V postave otca - Jozefa sa napína výrok jedného východného Otca púšte: „Ak máš moc, prejavuj ju iba navonok, ale vo svojom vnútri sa považuj za sluhu a najhoršieho zo všetkých." Ak mužovi chýba nežnosť (tvár z tejto ikony) - je v rodine despota. Ak mu chýba sila (ruky na tejto ikone) - môže sa to prejaviť v nejakých zženštilých sklonoch. Veľa mužov dnes stráca svoju mužskú identitu. Muž musí bojovať o svoju mužnosť, lebo o ňu môže ľahko prísť. Útoky démona sú dnes naozaj veľmi silné. Na druhej strane sa tiež nedá autorita vybojovať krikom a hrubosťou. Muži odvahu! Boh vám chce dávať svojho Ducha a upevniť vo vás tú autoritu, ktorá je v Božom pláne pre muža.

Jedným zo znakov pri posudzovaní, či ide o pravú ikonu je to, že ikona má byť pomenovaná, t.j. má byť na nej názov toho, čo znázorňuje. Na tejto ikone okrem iniciál Panny Márie a Ježiša Krista je ešte jeden nápis, ktorý spína toto ikonopisecké kritérium a zároveň potvrdzuje krásnu myšlienku o poslaní každej ikony, že ikona je oknom do neba a pri pohľade na ňu môžeš dostávať život večný. Na zvitku, ktorý drží v ruke Mária a ktorý odovzdáva Synovi je napísané: „Duch Pána je nado mnou, aby ma pomazal." (Lk 4, 18). Tento nápis vlastne hovorí o tom, čo je na tejto ikone. Na ikone je žena,  ktorá je pomazaná Svätým Duchom na to, aby budovala autoritu svojho manžela a vedela dávať slobodu svojmu dieťaťu. Je tam manžel, ktorý je pomazaný Svätým Duchom na to, aby zobral na seba v pokore zodpovednosť za celú rodinu. Je tam dieťa, ktoré je pomazané Svätým Duchom na to, aby malo v úcte svojho otca a matku a je spokojné s výchovou.

Tieto slová sú zároveň tie, ktoré Ježiš Kristus prečíta, v synagóge a za ktorými dodal: „Dnes sa splnilo Písmo, ktoré ste práve počuli (Lk 4, 21). Verím, že pri pohľade na túto ikonu sa tiež splní toto slovo, že aj ty, ktorý sa na ňu dívaš a necháš sa ňou katechizovať môžeš byť pomazaný Svätým Duchom a byť prepustený na slobodu od hriechu. Problémy v rodine a v manželstve nastanú iba vtedy, ak sa odkloníme od tohto modelu kresťanskej rodiny.

Čo môžeš robiť teraz ty?

Ak si manžel, pros o Svätého Ducha, ktorý ti chce pomáhať znovu prijať zodpovednosť za rodinu a bude ti pomáhať vykonávať moc s pokorou a láskou.

Ak si manželka, pros o Svätého Ducha, ktorý ťa môže uschopniť tak ako Máriu budovať autoritu muža v sebe samej, ako aj autoritu otca v tvojich deťoch.

A dieťaťu chce Svätý Duch pomôcť v poslušnosti rodičom, vďačnosti za výchovu a starostlivosť, a tým podporovať harmóniu medzi rodičmi.

Táto ikona bola odovzdaná svätému otcovi Jánovi Pavlovi II. aj s katechézou. Kiko povedal, že pápež je týmto Jozefom, ktorý plní na tomto svete úlohu Služobníka Jahveho, lebo my vidíme, že on pre nás stráca život, lebo odvážne ide proti duchu tohto sveta. On je v súčasnej dobe ten, kto nesie mládež na svojich pleciach, o neho sa môže mládež dnes oprieť, keď sa ocitne v kríze. On je ten, kto miluje nevestu Cirkev tak, ako Jozef miluje svoju nevestu Máriu. Kiežby teda Cirkev odpovedala, v duchu tejto ikony, postojom Panny Márie: poslušná pápežovi a odovzdaná do vôle Božej.

Modlitba k svätej rodine

Ježiš, Mária a Jozef, vo vás kontemplujeme žiaru pravej lásky,na vás sa s dôverou obraciame. Svätá nazaretská rodina, urob aj z našich rodín miesta spoločenstva a večera)dlá modlitby, opravdivé školy evanjelia a malé domáce cirkvi. Svätá nazaretská rodina, nech sa viac v rodinách nezakusuje násilie, uzavretosť a rozdelenie: každému, kto bol zranený alebo pohoršený, nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie. Svätá nazaretská rodina, nech budúca biskupská synoda dokáže všetkých nanovo upevniť vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny, jej krásy v Božom pláne. Ježiš, Mária a Jozef,prijmite a vypočujte našu prosbu. Amen.

Modlitba Svätého Otca Františka

2012 © Gréckokatolícka cirkev, farnosť Bardejov - mesto | Webpage vytvoril Kyber System | Podpora TYPO3