Hnev

"Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!" (Efezanom 4,26-27)

Viera ako privlastnenie

Vráťme sa ešte raz k Pavlovmu výroku o Božej spravodlivosti zdarma, o ktorom sme spoločne uvažovali na minulom stretnutí: „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria“ (Rimanom 3,21n).
Čo znamená v kresťanskej terminológii veriť?
Vo svetskom význame slova to vyzerá nasledovne: niekto mi niečo povie, nejaké slová. Ak im uverím, znamená to, že ich považujem za pravdivé. A ak ich považujem za pravdivé, tak úplne samozrejme podľa nich aj konám. Ak napríklad niekto tvrdí, že zajtra postihne našu obec veľká záplava vody a odnesie všetky domy - a ja mu uverím - tak nielenže opustím svoj dom a utečiem niekam do bezpečia, ale na toto smrteľné nebezpečenstvo upozorním aj ostatných ľudí!
Ak tomu ale neuverím, tak, pochopiteľne, nikam nepôjdem a ani nikomu o tejto „hlúposti“ hovoriť nebudem…
Znamená viera to isté aj v kresťanstve? Áno, aj nie!
Je tu jeden zásadný rozdiel: „Lebo živé je Božie slovo, účinné…“ (Hebrejom 4,12) Pretože Božie slovo nie je iba slovo, ale Telo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jánovo evanjelium 1,14). Ba ešte viac: Toto Slovo je Živý Boh: „…a to Slovo bolo Boh“ (Jánovo evanjelium 1,1).
Božie slovo teda nie je iba slovo - je to Realita, je to Boh sám! Prijať toto slovo teda neznamená len prijať nejakú správu, s ktorou súhlasíme. Prijať toto Slovo znamená prijať živého Boha.
A čo potom znamená „uveriť Slovu“? Ak uveriť obyčajnému slovu znamená osvojiť si ho a stotožniť sa s ním, potom to isté znamená aj uveriť Božiemu Slovu: osvojiť si ho a stotožniť sa s Ním. A keďže Božie Slovo je sám Boh, znamená to osvojiť si Boha a stotožniť sa s Ním!
VIERA TEDA NIE JE NIČ INÉ, NEŽ PRIVLASTNENIE SI BOHA!
Sv. Bernard z Clairvaux (čítaj: Klervó) k tomu hovorí: „To, čo nemôžem získať sám od seba, si s dôverou privlastňujem (dosl. „uzurpujem“) z prebodnutého Pánovho boku, pretože je plný milosrdenstva. Nebudem mať určite núdzu o zásluhy, kým on bude bohatý na milosrdenstvo. A ak je zem plná Pánovho milosrdenstva (Žalm 119,156), i ja budem mať hojnosť zásluh. A čo ma je do mojej vlastnej spravodlivosti? Pane, ja budem mať na pamäti iba tvoju spravodlivosť! Ona je vskutku i mojou spravodlivosťou, pretože Ty si pre mňa Božou spravodlivosťou!“
Je totiž napísané, že Ježiš Kristus „sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: „Kto sa chváli nech sa chváli v Pánovi.“ ( 1 list Korinťanom 1,30n).
My stále zabúdame na toto najjednoduchšie: že na to, aby sme dosiahli ospravedlnenie, milosrdenstvo, spásu, nebo, Boha samotného, stačí skutočne iba uveriť a nič viac! Stačí povedať Bohu svoje „ANO“ a všetko toto je naše. Pretože vierou neprijímame iba púhe slová, ale Slovo s veľkým „S“ - Boha. A teda uveriť znamená dostať aj skutočne toto všetko. Stačí mi uveriť a som Božím synom, som spasený, som v Nebi - to všetko je okamžitá realita!
Povieme si: Znamená to teda, že na to, aby som bol spasený, mi stačí skutočne iba uveriť a v tom okamihu už všetko toto mám a vlastním - a dokonca to môžem ihneď aj prežívať - nie síce tak intenzívne, ako toho budem schopný po smrti, ale rovnako skutočne a reálne?
Odpoveď znie: ANO!!! Presne tak! Zdá sa nám to detsky jednoduché? Ale veď spása je určená práve deťom! Všetky tieto dary sme už totiž dostali zadarmo v krste a vierou si ich už len privlastňujeme. Preto Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený…“. Ak ale neuveríme, je jedno, či sme, alebo nie sme pokrstení, pretože aj ak sme pokrstení a máme tieto dary - čo z toho, keď si ich vierou neprivlastníme? Preto Ježiš dodáva: „…ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Marekovo evanjelium 16,16). Alebo, presnejšie: „…kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“ (Jánovo evanjelium 3,18n). Sami by sme sa totiž odsúdili tým, že sme neuverili a neosvojili si Boží dar!
A čo potom kresťanský život, pýtame sa? Načo je dobrý, ak k spáse postačí púha viera?
Nezabúdajme, že to, čo nazývame kresťanským, či evanjeliovým spôsobom života, nie je predpoklad spásy, ale ovocie spásy!
Práve preto, že som uveril v úžasnú zvesť o tom, že som ospravedlnený a som Božím synom, som sa skrze vieru v duchu Božím synom aj skutočne stal - či skôr začal som ním byť, pretože ním som už dávno - od okamihu krstu. Akurát, že som tomu doteraz neveril, alebo som to ani netušil. A práve preto, že som Boží syn, tak automaticky aj žijem tak, ako Boží syn. Presne rovnako, ako človek so zlomenou nohou sám od seba žije ako človek so zlomenou nohou, či novovymenovaný riaditeľ ihneď sám od seba začne žiť sa a konať ako riaditeľ.
Iste, bude mu chvíľu trvať, kým sa všetko naučí - a tak isto aj kresťan sa len pozvoľna a postupne učí plnosti života Božieho syna. Ale je to predsa len niečo úplne iné, než keď ste si v duchu mysleli: „Preboha, ako by som mohol ja, obyčajný človek, žiť tak ako Kristus? Veď to je nemožné! To sa nedá!“
Dnes si skôr v duchu poviete: „Ježišu, takže som Boží syn tak, ako Ty. Tak to by v tom bol čert, keby som to nedokázal tak, ako si to dokázal Ty sám! Veď máme toho istého Ducha v sebe a toho istého Otca „nad sebou“!“
Naviac ak ešte aj sám Ježiš hovorí, že budeme konať dokonca väčšie skutky, než konal on sám: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“ (Jánovo evanjelium 14,12) !
Spása (a teda aj Nebo, Spravodlivosť, Duch, Synovstvo a vôbec všetko, čo s týmto slovom súvisí) je teda z viery a získame ju v okamihu, keď proste a jednoducho uveríme a nikto a nič nás o ňu nemôže obrať - je to skutočná istota viery - leda, že by sme my sami zanechali vieru! A skutky samotné - láska, kresťanský život, mocné činy a znamenia - nie sú ničím iným než dôsledkom a ovocím tejto spásy: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Galaťanom 5,22n).
Praktické úlohy:
1) Čím je teda pre nás Evanjelium: Zbierkou noriem, ktoré musíme splniť, aby sme si zaslúžili spásu, alebo skôr „Návodom na použitie Božieho synovstva v nás“? Ako sme to chápali doteraz a ako to chápeme teraz?
2) Skúsme zhodnotiť sami seba: Uverili sme už naozaj Bohu? Ak áno, poznáme to podľa toho, že intenzívne prežívame v sebe Božie synovstvo - a rovnako aj navonok životom a skutkami!
3) Ako môžeme dosiahnuť túto vieru? Môže nám v tom niečo pomôcť?
4) Pozrime si ešte raz miesta zo sv. Písma o viere, ktoré sú uvedené v texte. Porozprávajme sa o nich v tomto novom svetle!

2012 © Gréckokatolícka cirkev, farnosť Bardejov - mesto | Webpage vytvoril Kyber System | Podpora TYPO3