Za mňa tu a teraz

Pavol v liste Rimanom hlása Ježiša „vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie.“ (Rimanom 4,25). Čo v praxi znamenajú tieto slová, nám pomôže lepšie pochopiť sv. Peter apoštol. V deň letníc Peter pred zástupom, ktorý sa zhromaždil pred dverami Večeradla, hovorí: „Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.“ (Skutky apoštolov 2,22n).
Môžeme sa opýtať: Ako to? Veď v tom zástupe bolo veľké množstvo Židov z celého rímskeho sveta a mnohí z nich - ba možno väčšina - neboli vôbec v Jeruzaleme vtedy, keď bol Ježiš ukrižovaný a nevolali pred Pilátovým palácom svoje „Ukrižuj!“. Prečo teda Peter hovorí: „Vy ste ho… pribili na kríž“?
Kristus zomrel za naše hriechy. Teda aj za moje hriechy. Ale - prevedené do činného tvaru - to znamená, že Krista na smrť neodsúdili ani Veľkňaz, ani Pilát a na kríž ho vôbec nepribili ruky rímskych vojakov. Ježiša odsúdil na smrť a na kríž pribil jedine môj hriech!!! A pretože je to môj hriech, tak som to potom JA, kto zabil Ježiša a pribil ho na kríž! A tak keď sa opýtame: „Kto zabil Ježiša?“, počúvame ako ozvenu slová, ktorými už dávno odpovedal prorok kráľovi Dávidovi: „Ten muž si TY!!!“
Náš problém spočíva v tom, že si túto skutočnosť málo uvedomujeme. Modlíme sa v kostoloch krížovú cestu a v nej spomíname na udalosti spred 2000 rokov. Lenže tieto udalosti vôbec nie sú minulosťou, na ktorú by sme mali spomínať! Sú reálnou prítomnosťou! Odohrávajú sa dnes a tu, pred nami! ba viac, my sme ich priamymi aktérmi! Popravde, mali by sme sa modliť krížovú cestu asi takto: „Zastavenie 3.: žiadam si Ježišovu smrť… zastavenie 4.: odsudzujem Ježiša na smrť… zastavenie 5.: bičujem Ježiša, posmievam sa mu a korunujem ho tŕním… zastavenie 9.: stŕham z Ježiša šaty a pribíjam ho na kríž…“ A nie sú to len nejaké slová!
Ježišova smrť je neustálou prítomnosťou preto, lebo každý môj hriech Ježiša pribíja na kríž. Ono totiž každý hriech prináša so sebou smrť. A táto smrť môže byť zlomená len tak, že Ježiš vezme na seba moju smrť a zatratenie a sám podstúpi smrť a odlúčenie od Otca; a na výmenu mi dá svoj život a svoje spoločenstvo s Otcom! Niet inej cesty! On si berie na seba moju nespravodlivosť a stáva sa namiesto mňa hriechom a mne dáva svoju svätosť a spravodlivosť, aby som mohol žiť v Otcovi a s Otcom!
Napadajú ma slová, ktoré tak často a cynicky znejú v spovedniciach: „Veď to len také všedné hriechy, nič také vážne…“ Lenže to „nič vážne“ stojí Ježiša život a muky zatratenia! Hriech - to je zavraždenie Ježiša! A my - v okamihu, keď s krvavými rukami a vražedným hriechom v ruke stojíme nad zabitým Ježišom, povieme iba tak, ponad plece: „Veď to je všedné, nič vážne…“
Jedno z najväčších utrpení Ježiša spočívalo nepochybne v tom, keď diabol, ktorý od neho po pokúšaní na púšti „na čas odišiel“ (porov. Lukášovo evanjelium 4,12) a v okamihu agónie v Getsemanoch sa vrátil k poslednému útoku (Jánovo evanjelium 14,30), mu ukázal práve nás a povedal: „Pozri, za aké bezcitné a cynické tvory chceš položiť svoj život a prežiť najstrašnejšie utrpenie spomedzi najstrašnejších…! Stojí Ti to za to?“
Povedali sme: „…spočívalo…“? Omyl! Povedzme radšej: „Spočíva!“ Pretože Ježišovo utrpenie skutočne TRVÁ! Pápež Lev V. píše: „Kristovo umučenie trvá až do konca vekov“ a inde hovorí: „Kristova agónia bude trvať až do konca sveta.“ Písmo samo hovorí, že tí, ktorí hrešia, „znovu križujú Božieho Syna a uvádzajú ho na posmech“ (Hebrejom 6,6)! Nie je to niečo, čo by odporovalo vzkrieseniu. Naopak, vďaka vzkrieseniu sa Ježiš - predtým človek, ktorý žil v čase a preto poznal minulosť, prítomnosť a budúcnosť - stal „večne živým“, vstúpil do večnosti, v ktorej jestvuje iba prítomnosť. A tak pre Ježiša sa i obeta na Kríži a agónia oddelenia od Otca stala prítomnosťou, ktorú prežíva práve teraz a práve tu! Kristovo utrpenie sa odohráva dnes, ako vraví liturgia, a za moje hriechy. Dnes ja križujem Ježiša tak, ako o tom spieva známy černošský spirituál: „Bol si tam, keď bol umučený Pán…“
Nezaplačeme nad Ježišom, ktorého sme práve - JA, TY, TU a TERAZ - zavraždili? Písmo prorokuje: „Budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad smrťou jednorodeného, budú nad ním horko vzlykať, ako sa horko vzlyká nad prvorodeným…“ (Zachariáš 12,10). Splnilo sa toto proroctvo v mojom živote?
Je na čase odložiť klince a kladivo, zahaliť si tvár na znak pokánia a prejsť na druhú stranu: stať si s Ježišom na Jeho kríž, ako vraví Pavol: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Galaťanom 2,19b - 20). Je na čase, aby v nás zomrel starý človek, aby sme boli pokrstení „Kristovou smrťou“, ukrižovaní s Kristom a s Ním vstali k novému životu bez hriechu, ako vraví samo Písmo: „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne.“ (1. Jánov list 5,18). Kristus nám vybojoval moc vzdať sa hriechu: „Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.“ (1. Jánov list 3,9). Sme to ale my, kto musíme mať ochotu zanechať hriech definitívne a do dôsledkov a nevyhovárať sa na slabosť (veď je v nás Boh a Jeho Moc!), či bagatelizovať túto strašnú skutočnosť slovami „všedné a nič vážne…“

Praktické úlohy:
Skúste si spraviť malú a netradičnú KRÍŽOVÚ CESTU:
Pohodlne sa posaďte a zavrite oči. Môžete si trochu relaxovať.
(Môžete pustiť vhodnú „deprimujúcu“ hudbu)
Začnite viesť meditáciu napr. týmito slovami:
„Predstavujem si sám seba vo večeradle. Som jeden z učeníkov. Vnímam okolo seba apoštolov: Petra, Jána… a vidím Ježiša. Jeho pohľad je plný lásky… pristupuje ku mne a umýva mi nohy… sadáme si za stôl… Ježiš podáva svoje Telo… kalich svojej Krvi… podáva ich aj mne a hovorí: To je moje Telo a moja Krv vyliata za teba, priateľu……… a potom odchádzam von, do tmy a idem k veľkňazom a hovorím: čo mi dáte? Zradím vám ho! A oni mi ponúknu pár korún……… vidím sám seba v Getsemanoch. Ježiš mi ide oproti… učeníci sú akýsi rozospatí opodiaľ… Ježiš na mňa hľadí s neuveriteľnou láskou, ako keby vôbec netušil… oslovuje ma: Priateľu! A z toho slova kypí neha a láska. Odpovedám. Učiteľu! a vtláčam na Jeho líce zradcovský Bozk smrti - jeho líce je slané a ja na perách cítim chuť krvi a potu… ……Som vo veľkňazovom paláci… zháňam krivé svedectvá proti Ježišovi… trhám si rúcho a kričím: JKe to rúhač! A potom s diabolskou radosťou a rúhavým spevom vlečiem Ježiša k Pilátovi……… vidím sám seba ako Píláta… umývam si ruky a hovorím: ja za to nemôžem… a potom tou istou rukou podpisujem Ježišov rozsudok smrti……… vidím sám seba ako legionára, ktorý bičuje Ježiša… cítim v ruke drsnú váhu biča… cítim silu švihu a vidím šklbnutie na tom domlátenom tele, kedykoľvek z celej sily udriem… krv strieka až ku mne a m§so na jeho chrbte - to sú už len franforce a zdrapy… a udieram ďalej… …… cítim v ruke tŕne, keď splietam korunu… a potom ju z celej sily vtláčam do skrvavenej hlavy… a tlačím… viac a silnejšie……… držím v ruke kladivo… priložím klinec k ruke… a udriem… vidím šklbnutie i bolestný výkrik… udieram ďalej………
Nakoniec visí Ježiš na kríži… o chvíľu príde okamih pravdy… Ježiš volá: Dokonané je! O chvíľu odíde Ježiš k Otcovi, vojaci a židia domov… Kam odídem JA? Kde vlastne stojím? Medzi vojakmi, katmi a veľradou?… Alebo podídem dopredu, obídem centúria… a ano, postavím sa k Ježišovi… vyšplhám na Jeho kríž a zomriem s Ním?… Čas beží… Je čas voliť… Kam sa postavím?“