Krst - vlastnenie ducha

Spoločenstvo pokrstených dosahuje osobitný svojráz tým, že pokrstení sú vlastníkmi Ducha. V Starom zákone sa o Duchu hovorí rozličným spôsobom. Bol predpovedaný ako jeden z hlavných darov mesiášskej doby. Sám Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov na príchod Svätého Ducha. Starozákonné proroctvá o udelení Ducha sa spĺňajú v zoslaní Ducha na tých, čo s vierou prijímajú posolstvo o Ježišovi a dajú sa pokrstiť v jeho meno. Preto každý pokrstený je nositeľom Ducha (porov. Sk 2, 38; 1 Pt 1, 1.2;  Jud 19n; Sk 19, 6; 1 Pt 4, 14).

Mnohým exegétom sa častokrát vynára otázka, či výrazom „Duch“ sa myslí tretia božská osoba alebo Kristov neosobný  dar spásy, alebo sám Boh v jeho milostiplnej činnosti. Starozákonné texty nepoznajú Najsvätejšiu Trojicu. Preto je pravdepodobné, že výraz „Svätý Duch“, aspoň v tých novozákonných textoch, ktoré hovoria o splnení starozákonného prisľúbenia Ducha, sa má rozumieť o Duchu ako o Kristovom dare spásy alebo o Bohu, ktorý sa milosťou darúva človeku, a nie o tretej božskej osobe.

Kto alebo čo je tento Duch, ktorý v krste prichádza k človeku? Predovšetkým apoštol Pavol často tvrdí, že Duch – Pneuma prebýva v kresťanovi (porov. Rim 8, 9n; 1 Kor 3, 16). Telo kresťana alebo aj spoločenstvo veriacich nazýva chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3,6; 6,19). Celý rad textov pripisuje Duchu osobné konanie takým spôsobom, ktorý je zrejme čímsi omnoho viac ako zosobňovanie.

Je mimoriadne dôležité, že na dvoch miestach apoštol Pavol spomína Ducha popri osobnom vzťahu a osobnom Pánovi ako tretieho člena. Ťažko si predstaviť, že by neosobnú silu Pavol bol uviedol do takej úzkej súvislosti s osobou Boha Otca a nášho Pána. Na základe listu Rimanom kresťanmi nás robí v človeku prebývajúci Duch, Duch Boží a Kristov. On v nás utvára nový život spravodlivosti, život, ktorý je Bohu milý a vytvára priateľstvo s Bohom. Raz oživí aj naše mŕtve telá. Jeho pôsobením sa stávame Božími synmi, lebo prostredníctvom neho vzniká spoločenstvo s Kristom (porov. Rim 8, 1-17).

Náznaky vlastnenia Ducha vidí apoštol Pavol v chápaní duchovnej reči, vo vyznávaní Krista ako Pána, v charizmách, v láske a v oslovovaní Boha dôverným menom „Otče“ (porov. 1 Kor 12; 1Kor 13; Rim 8,15).

Duch je zárukou, že Boh skutočne dá účasť na svojej sláve. Je akoby prvou splátkou definitívneho stretnutia s Bohom, spojenia s ním v absolútnej budúcnosti. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Ježiša Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom.