Zmierenie

Nový život, ktorý sme dostali vo sviatosti krstu a myropomazania, neodstránili krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť. Táto žiadostivosť zostáva v pokrstených, aby sa pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnúť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva. Táto sviatosť sa nazýva aj druhým obrátením. Svätý Ambróz hovorí: „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy obrátenia.“ Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu. Boha dáva silu začať znova. 

V sviatosti pokánia veriaci v Krista, ktorí po krste  spáchali hriechy, vedení Svätým Duchom a pohnutí bolesťou za hriechy, obracajú svoje srdcia k Bohu a začínajú nový život.  Službou kňaza, vyznaním hriechov a prijatím primeraného zadosťučinenia dostávajú odpustenie od Boha a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili. (Porov. CCEO 718). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, má čo najskôr ako je možné prijať sviatosť pokánia. Odporúča sa prijímať túto sviatosť často a najmä v čase pôstu. 

Hriech je prerušením spoločenstva s Bohom. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou. 

Päť podmienok dobrej spovede: spytovanie svedomia, ľútosť, vyznanie hriechov, rozhrešenie a zadosťučinenie. 

Spytovanie svedomia: hodnotím svoj život, vo svetle života Ježiša Krista. Konfrontujem, porovnávam ho so životom Krista, a nie so životom svojho blížneho. On je mierou našich skutkov. Snažíme sa zhodnotiť náš uplynulý život alebo jeho časť od poslednej dobrej spovede. Hodnotíme naše skutky, slová a myšlienky. Nie je dôležité, ako sa vidím ja, ale či je môj život podľa Božej vôle, teda taký, aký ma byť alebo aký môže byť. Vhodnou pomôckou pri spytovaní svedomia je spovedné zrkadlo. Samozrejme, že človek ktorý sa spovedá napríklad každý mesiac,  nepotrebuje taký dlhý čas na spytovanie svedomia, ako človek ktorý sa spovedá raz za čas. Prístup k tejto podmienke je vážnym signálom, čo pre mňa znamená sv. spoveď. Ak si spytujem svedomie povrchne, netúžim po zmierení, je pre mňa formalitou. Naopak ak venujem dostatočný čas spytovaniu svedomia, disponujem sa na prijatie odpustenia, a mám opravdivú ľútosť nad hriechmi.

Ľútosť: je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.      Poznáme dva druhy ľútosti: 

1. Dokonalá ľútosť – pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko. Ľutujem hriech ktorý som spáchal, lebo viem že som ním zradil Boha a odmietol jeho lásku. Milujem Boha, a preto ma to veľmi bolí. Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy. Dosiahne aj odpustenie ťažkých, smrteľných  hriechov ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatosti spovede, hneď ako to bude možné. 

2. Nedokonalá ľútosť – je tiež Božím darom, podnetom Svätého Ducha. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi.
Teda: ľutujem, lebo si uvedomujem zlobu hriechu, cítim k hriechu odpor a bojím sa večného zatratenia a iných trestov, ktoré na mňa môžu prísť. Je to ľútosť zo strachu. Táto ľútosť nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na dosiahnutie odpustenia vo sviatosti zmierenia. 

Vyznanie hriechov: vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil. Berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť. Pri spovedi je potrebné vyznať všetky ťažké, smrteľné hriechy ktorých si je kajúcnik vedomí. Aj keby boli veľmi skryté. Kto úmyselne zatají hriech, pre toho je spoveď neplatná. Nedosiahol odpustenie hriechov. Ak pristúpi k sv. prijímaniu, pácha svätokrádež. Cirkev odporúča spovedať sa ja zo všedných hriechov pretože nám to pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Prejavujem svoju túžbu byť úplne čistý pred Bohom, veď aj za ten najmenší hriech si zasluhujem smrť. Sv. Augustín hovorí:  „Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš na Svetlo.“ 

Rozhrešenie: po vyznaní hriechov a následnom poučení, prijíma kajúcnik od kňaza rozhrešenie, ktoré mu udeľuje v mene Krista. Odpúšťa mu a rozväzuje ho so všetkých hriechov. Bez rozhrešenia je sviatosť neplatná.

Zadosťučinenie: mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila ( napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Hriech však zraňuje a oslabuje samotného hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. 

Smrteľný hriech: je vážnym prestúpením Božieho zákona – ničí v srdci lásku. Odvracia človeka od Boha. Predpokladá tri podmienky – jeho predmetom je vážna vec, je spáchaný s plným vedomím (uvedomujem si, že je to ťažký hriech) a uváženým súhlasom (túžim a chcem ho vykonať).

Všedný (ľahký) hriech: spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci, ale bez plného poznania a úplného súhlasu. Všedný hriech oslabuje čnosť lásky.  Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“ 

Keď hovoríme o všednom hriechu, prichádzajú mi na um slová, ktoré tak často a cynicky znejú v spovedniciach: „Veď to len také všedné hriechy, nič také vážne…“ Lenže to „nič vážne“ stojí Ježiša život a muky zatratenia! Hriech - to je zavraždenie Ježiša! A my - v okamihu, keď s krvavými rukami a vražedným hriechom v ruke stojíme nad zabitým Ježišom, povieme iba tak, ponad plece: „Veď to je všedné, nič vážne…“

HRIECH JE STAV – NIE SKUTOK! JE TO STAV NÁŠHO BYTIA

• Tak ako SVÄTOSŤ nie je skutok, ale spôsob myslenia, bytia a života – a skutkami sa len navonok prejavuje; 
• Tak aj HRIECH nie je skutok, ale spôsob myslenia, bytia a života – a skutkami sa len navonok prejavuje!

Preto Biblia nevyzýva k POLEPŠENIU (skutky), ale k ZMENE MYSLENIA  (názory, postoje, presvedčenie)!

Kristus zomrel za naše hriechy. Teda aj za moje hriechy. Ale - prevedené do činného tvaru - to znamená, že Krista na smrť neodsúdili ani Veľkňaz, ani Pilát a na kríž ho vôbec nepribili ruky rímskych vojakov. Ježiša odsúdil na smrť a na kríž pribil jedine môj hriech!!! A pretože je to môj hriech, tak som to potom JA, kto zabil Ježiša a pribil ho na kríž! A tak keď sa opýtame: „Kto zabil Ježiša?“, počúvame ako ozvenu slová, ktorými už dávno odpovedal prorok kráľovi Dávidovi: „Ten muž si TY!!!“

Náš problém spočíva v tom, že si túto skutočnosť málo uvedomujeme. Ježišova smrť je neustálou prítomnosťou preto, lebo každý môj hriech Ježiša pribíja na kríž. Ono totiž každý hriech prináša so sebou smrť. A táto smrť môže byť zlomená len tak, že Ježiš vezme na seba moju smrť a zatratenie a sám podstúpi smrť a odlúčenie od Otca; a na výmenu mi dá svoj život a svoje spoločenstvo s Otcom! Niet inej cesty! On si berie na seba moju nespravodlivosť a stáva sa namiesto mňa hriechom a mne dáva svoju svätosť a spravodlivosť, aby som mohol žiť v Otcovi a s Otcom!

Jedno z najväčších utrpení Ježiša spočívalo nepochybne v tom, keď diabol, ktorý od neho po pokúšaní na púšti „na čas odišiel“ (porov. Lukášovo evanjelium 4,12) a v okamihu agónie v Getsemanoch sa vrátil k poslednému útoku (Jánovo evanjelium 14,30), mu ukázal práve nás a povedal: „Pozri, za aké bezcitné a cynické tvory chceš položiť svoj život a prežiť najstrašnejšie utrpenie spomedzi najstrašnejších…! Stojí Ti to za to?“

Je na čase, aby v nás zomrel starý človek, aby sme boli pokrstení „Kristovou smrťou“, ukrižovaní s Kristom a s Ním vstali k novému životu bez hriechu, ako vraví samo Písmo: „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne.“ (1. Jánov list 5, 18). Kristus nám vybojoval moc vzdať sa hriechu: „Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.“ (1. Jánov list 3, 9). Sme to ale my, kto musíme mať ochotu zanechať hriech definitívne a do dôsledkov a nevyhovárať sa na slabosť (veď je v nás Boh a Jeho Moc!), či bagatelizovať túto strašnú skutočnosť slovami „všedné a nič vážne…

Sviatosť zmierenia
Na zamyslenie